Tohtoročný máj vyvrcholil v našom cirkevnom zbore Háj slávnostnými Službami Božími vo filiálke Dolná Štubňa. 29. mája 2022, v Nedeľu po Vstúpení sa konalo posvätenie generálne zrekonštruovaných zvonov a odovzdanie nových okien a dverí do užívania v chráme Božom v Dolnej Štubni. Dušami podujatia boli naši zboroví kňazi Mgr. Tomáš Lipovský a Mgr. Zuzana Lipovská. Pozvanie prijali hostia Mgr. Marián Kaňuch PhD. – senior Turčianskeho seniorátu, Ing. Ivan Trepáč – seniorálny dozorca Turčianskeho seniorátu, Mgr. Tatiana Beňuchová – farárka cirkevného zboru ECAV Sučany, Mgr. Igor Hus – primátor Mesta Turčianske Teplice.
Evanjelici v Dolnej Štubni sa podľa slov pána Ivana Nemca – kurátora za filiálku Dolná Štubňa – z „bezdomovcovˮ stali veľmi bohatými ľuďmi. Bohatými v zmysle, že dostali miesto dôstojného stretávania sa. Miesto, kde môžu velebiť a oslavovať spoločne Pána. Toto miesto – vďaka Bohu – nielen dostali, ale aktívne ho dotvárajú. Od roku 1991, kedy sa položil základný kameň, neprešiel jediný rok, v ktorom by sa v chráme nič nezmenilo. V posledných dvoch rokoch boli zmeny veľké. V roku 2021 generálna oprava zvonov a v roku 2022 výmena okien a dverí.
Zvony sa dnes ovládajú jedným prstom, to pripomína Božiu veľkosť, pre ktorú niet žiadnej ťažkosti. Zvony majú srdcia kovové a rázne, no do ľudských sŕdc Boh vlieva pokoj a mäkkosť. Oknami prúdi svetlo do chrámu, tak ako skrze Slovo Božie do našich duší.
„On už prišiel, je prítomný skrze Ducha Božieho, vytvoril chrám v srdci každého jedného človeka. Pán Ježiš je tu prítomný pre každého jedného z nás. A znovu a znovu môžeme povedať: – Príď, Pane Ježišu do môjho života, do mojej rodiny, do mojej práce, do môjho premýšľania, príď!
A možno niekto z nás dnes je tu sám – v časoch, keď nevie, ako ďalej, je si neistý. Pokloniť sa Bohu, byť poslušný jeho slovám, byť súčasťou jeho spoločenstva – to mení naše srdcia. Obdobia neistoty sú časmi obnovy. Práve v neistých časoch sa zrodia najlepšie a najkrajšie veci. Človek otvorený Bohu dostáva úplne nové možnosti pre život. Pán Boh je omnoho bližšie, ako si to človek myslí, ako sa mu to zdá. Nebojte sa, nie sme sami. A keby sme aj zabudli, zvony tu budú. A budú nás volať. A my vieme, kam máme prísť. A vieme, čo to znamená pre náš život. Aby sme sa Pánu Bohu klaňali, žili s veľkou radosťou, dobrorečili a chválili Pána Boha v chráme. ˮ (z kázne Mgr. Mariána Kaňucha)
Slová nestačia na to, aby sme nimi vystihli naše pocity počas tohto požehnaného dňa. Videli sme, ako sa za zvuku zvonov prežehnali okoloidúci či tí, ktorí sa viezli okolo na bicykloch. To dáva vieru, že Pán Boh žije medzi ľuďmi. A oni ho velebia svojimi činmi, svojím správaním a konaním, celým svojím životom. Bolo krásne, ako sa Tánička Beňuchová prihovorila svojim rodákom, odhalila, ako ju babička priviedla k Pánovi. No v plnom chráme ju nemohla hneď uvidieť, lebo tá bola v pokore sklonená a od dojatia plakala. Slzy sú tiež veľkým darom. Nielen pre chvíle smútku, no aj pre chvíle nevýslovného šťastia. Takého, aké sme prežívali počas tohto dňa. Deväťročný chlapec stál na konci slávnosti v kruhu dospelých. Spevník mal pod pazuchou a spieval Hrad prepevný. Spamäti. Oduševnene, so zápalom. Povzbudivo. Kiežby to bola predzvesť obrody, o ktorej v kázni hovoril pán senior.
Po slávnosti, pri ktorej pookriali naše srdcia a duše, ktoré dostali nádej, že náročné časy nám nevzali túžbu stretávať sa v Mene Božom, dobre padlo malé občerstvenie
v Urbárskom dome v Dolnej Štubni. Pri rozhovoroch s bratmi a sestrami chutilo lepšie ako ten najvydarenejší nedeľný obed.
Ďakujeme Ti, Pane Bože, za všetko, čím si nás obdaril. Prosíme, venuj nám aj naďalej svoju priazeň. Buď s nami a nedovoľ, aby čokoľvek oslabilo naše túžby stretávať sa k Tvojej sláve.
Zvony sa dnes ovládajú jedným prstom, to pripomína Božiu veľkosť, pre ktorú niet žiadnej ťažkosti. Zvony majú srdcia kovové a rázne, no do ľudských sŕdc Boh vlieva pokoj a mäkkosť. Oknami prúdi svetlo do chrámu, tak ako skrze Slovo Božie do našich duší.
„On už prišiel, je prítomný skrze Ducha Božieho, vytvoril chrám v srdci každého jedného človeka. Pán Ježiš je tu prítomný pre každého jedného z nás. A znovu a znovu môžeme povedať: – Príď, Pane Ježišu do môjho života, do mojej rodiny, do mojej práce, do môjho premýšľania, príď!
A možno niekto z nás dnes je tu sám – v časoch, keď nevie, ako ďalej, je si neistý. Pokloniť sa Bohu, byť poslušný jeho slovám, byť súčasťou jeho spoločenstva – to mení naše srdcia. Obdobia neistoty sú časmi obnovy. Práve v neistých časoch sa zrodia najlepšie a najkrajšie veci. Človek otvorený Bohu dostáva úplne nové možnosti pre život. Pán Boh je omnoho bližšie, ako si to človek myslí, ako sa mu to zdá. Nebojte sa, nie sme sami. A keby sme aj zabudli, zvony tu budú. A budú nás volať. A my vieme, kam máme prísť. A vieme, čo to znamená pre náš život. Aby sme sa Pánu Bohu klaňali, žili s veľkou radosťou, dobrorečili a chválili Pána Boha v chráme. ˮ (z kázne Mgr. Mariána Kaňucha)
Slová nestačia na to, aby sme nimi vystihli naše pocity počas tohto požehnaného dňa. Videli sme, ako sa za zvuku zvonov prežehnali okoloidúci či tí, ktorí sa viezli okolo na bicykloch. To dáva vieru, že Pán Boh žije medzi ľuďmi. A oni ho velebia svojimi činmi, svojím správaním a konaním, celým svojím životom. Bolo krásne, ako sa Tánička Beňuchová prihovorila svojim rodákom, odhalila, ako ju babička priviedla k Pánovi. No v plnom chráme ju nemohla hneď uvidieť, lebo tá bola v pokore sklonená a od dojatia plakala. Slzy sú tiež veľkým darom. Nielen pre chvíle smútku, no aj pre chvíle nevýslovného šťastia. Takého, aké sme prežívali počas tohto dňa. Deväťročný chlapec stál na konci slávnosti v kruhu dospelých. Spevník mal pod pazuchou a spieval Hrad prepevný. Spamäti. Oduševnene, so zápalom. Povzbudivo. Kiežby to bola predzvesť obrody, o ktorej v kázni hovoril pán senior.
Po slávnosti, pri ktorej pookriali naše srdcia a duše, ktoré dostali nádej, že náročné časy nám nevzali túžbu stretávať sa v Mene Božom, dobre padlo malé občerstvenie
v Urbárskom dome v Dolnej Štubni. Pri rozhovoroch s bratmi a sestrami chutilo lepšie ako ten najvydarenejší nedeľný obed.
Ďakujeme Ti, Pane Bože, za všetko, čím si nás obdaril. Prosíme, venuj nám aj naďalej svoju priazeň. Buď s nami a nedovoľ, aby čokoľvek oslabilo naše túžby stretávať sa k Tvojej sláve.